„Dnešné Piešťany sú už iné, ale vtedy boli pestré,“ spomína pani Anna, 80-ročná rodáčka z Piešťan. V meste prežila celý život, od detstva až po súčasnosť. Vracia sa v čase do 50. a 60. rokov, keď mal život pomalší rytmus a vôňu oblátok. Rozpráva o miestach, ktoré dnes žijú už len v spomienkach domácich.
Ako vyzerali Piešťany, keď ste boli mladá?
Piešťany boli krásne, samá kultúra a zábava. Chodili sme do kina, na čaj o piatej, na Červenú vežu. V parku sa hrával tenis, doobeda sme sa tam dokonca chodievali pozerať na box. Ešte nebolo Kino Fontána, ale navštevovali sme staré, ktoré sa vtedy volalo Kúpeľné kino.
Čo z detstva si pamätáte najviac ?
Detstvo som mala krásne. Boli sme 4 súrodenci, ale štandardne mali ľudia aj 5 či 6 detí. Vyrastala na Bodone, kde sme mali partiu z našej ulice. (Poznámka autora: lokalita v časti Staré Piešťany) Keď sme prišli zo školy, hneď sme sa išli kúpať do Váhu. Pásli sme tam husy, trávili sme tam čas od rána až do večera a domov sme sa vracali s napasenými húskami. Na našu ulicu chodievali za dievčatami starší chlapci a vyhrávali na jednom pni stromu, takže aj večer tam bolo veselo. To bolo detstvo, to bola mladosť, to boli veľmi pekné spomienky…
Kde ste trávili voľný čas ako tínedžerka? Mali ste obľúbené miesto?
Keď som mala už aspoň 18 rokov, chodievala som ráno do kostola, potom som však hneď utekala do mesta, kde bolo mládežnícke dopoludnie v Grile, bol to taký tanečný podnik. Tam sme chodievali tancovať aj večer, perfektná zábava. Napríklad v Kursalone bolo mládežnícke popoludnie a čaj o piatej, ten býval aj v Edene a niekedy sme to dokonca stihli aj všetko naraz. To sme mali zážitky ako tínedžeri!
Akú úlohu mali kúpele v živote miestnych? Chodili ste tam aj vy?
Kúpele boli veľmi využívané a bolo tam kopu kúpeľných hostí z celého sveta… tie však boli pre pacientov, my domáci sme sa do areálu nechodievali kúpať. Ale z domu sme si vždy zobrali pohárik s kockou cukru, napustili doň Vajcovku (termálnu vodu) a to sme v prostredí kúpeľov popíjali.
Okrem iného sme sa chodievali pozerať na pávy a kúpať na kúpalisko Eva. Keď už som bola dospelá, vydatá a mala som deti, na Eve sme prežívali krásne letné dni. Ráno som nabalila plnú „kabelu“ jedla, upiekla koláčik a domov sme sa vracali až večer.
Spomínate si na nejaké tradičné podujatia, ktoré sa dnes už nekonajú?
Okrem tých, ktoré som už spomenula si pamätám na tradičné piešťanské hody, kde bývali stánky, kapela a hudba.
Ako sa ľudia kedysi obliekali do mesta? Bolo to iné ako dnes?
Bola to iná móda ako dnes, ale pekná, ženy nenosili nohavice… len samé šaty a sukne. Mali sme šaty do školy a na robotný deň. Aj také, ktoré sme mohli nosiť len v nedeľu či sviatok alebo na nejaké podujatie.
Čo vám dnes v Piešťanoch chýba, čo kedysi bolo bežné?
Chýba tu veľa vecí, napríklad Hotel Lipa, kde som mala aj svadbu. Alebo trávenie nedeľného popoludnia v Hoteli Slovan, kde som si zvykla sadnúť na kávičku a deťom som kúpila limonádu. Promenáda v parku bola naším obľúbeným miestom stretávania, dali sme si niečo v kaviarni alebo cukrárni a potom sa vybrali smerom k pešej zóne. Volalo sa to korzo a dnes už toto miesto neexistuje. Každý hovoril: „Ideme na korzo.“ To tu chýba. Dnes sú vymetené ulice, večer nikde nikoho. Voľakedy to tu žilo a to sa už asi nikdy nevráti.
Kde sa mladí zoznamovali a hľadali si partnerov?
Išli sme do mesta, na korzo alebo sme sa zoznamovali na spomínaných čajoch o piatej. Dokonca aj celé partie, žiadne také, že „ja s voľakým, ty s voľakým“, ale všetci spolu. Samozrejme, potom sme mali každá aj priateľa. Chodievala som do tanečného súboru a keď tu boli vojaci v kasárňach, mávali sme s nimi takú družbu… spolu sme tancovali ľudové tance. To bol iný život, dnes tu nie je miesto, kde by sa mohli mladí takto stretávať.
Aké boli možnosti štúdia alebo práce v Piešťanoch?
Po piatu triedu som chodievala do školy pri kostole, na druhý stupeň zas do mesta, bývalá Dvojka škola. No a potom som sa vyučila za krajčírku spodného prádla v Zornici.
Ženy pracovali v Zornici, Zlatokove, v Mlyne, kde sa vyrábali keksy a piškóty, v hoteloch a liečebných domoch. Kto chodil na vysokú školu, ten si robil svoju prácu. Muži zase boli elektrikári, plynári, murári a stolári, napríklad môj brat bol autokrampár. (Poznámka autora: automechanik)
Vnímali ste, že sa Piešťany zmenili počas režimu? Bolo to citeľné?
Áno, bolo to citeľné. Keď padol bývalý režim, začalo sa to meniť. Po 89. roku bol život iný aj v Piešťanoch. Mladí začali podnikať, otvárať si svoje obchodíky a hlavne cestovať.
Máte nejaké „pikošky“ z mladosti?
Tajne som chodievala na zábavu na Červenú vežu a mame som povedala, že idem len do kina. Cez týždeň by ma nepustila tancovať. No a keď som sa vytancovala, utekala som na posledný autobus, ktorý chodieval od Bezovca – na terajšej pešej zóne, no vtedy tam stávali autobusy. Išla som takým spojom, aby si mama myslela, že idem z kina.
Na Vršku bola reštaurácia, kde bývala v sobotu zábava. Keď som mala asi 18 rokov, moja babka sa tak bála, že by som sa tam s niekým stretla a nedajbože by ma dotyčný išiel vyprevádzať, že ma tam radšej chodievala čakať. To sme sa nasmiali!
A čo rodinný život v Piešťanoch?
V tých 70. rokoch mi tu nič nechýbalo. Síce neboli také možnosti obliekania, musela som stáť v rade na pomaranče, ale ak mal človek peniaze, kúpil si všetko potrebné. No je pravda, že sa žilo lacnejšie – chleba, maslo, mlieko aj mäso za pár korún.
Stáva sa vám, že občas stretnete nejakého rovesníka, napríklad zo školy či zo susedstva?
Áno, stáva sa mi to. Teraz nedávno som stretla spolužiačku zo základnej školy. Napríklad spisovateľ Dušan Dušek bol môj spolužiak, ešte dnes si pamätám, že býval na lesoch kúsok od Bodony, jeho otecko bol lesák.
Za úprimný a osobný rozhovor v mene nášho médiá, ďakujeme pani Anke a prajeme ešte veľa zážitkov a pevného zdravia.
