Filip Lepieš, absolvent medzinárodného práva z univerzít v Groningene a Leidene, je v súčasnosti mládežníckym delegátom Slovenska pri Organizácii Spojených národov. Okrem tejto významnej úlohy sa venuje vzdelávacím projektom pre mládež a počas víkendov ho môžete stretnúť na ľade ako hokejového rozhodcu. Svoju kariéru s píšťalkou v ruke začal už v pätnástich rokoch a dnes je to jeho jedenásta sezóna v Slovenskej hokejovej lige ako čiarový rozhodca.
Od hokejového ľadu k diplomacii v OSN
Filipova cesta k diplomacii je rovnako zaujímavá ako jeho hokejová kariéra. Hokej hral od detstva, no v pätnástich sa rozhodol pre kariéru rozhodcu. Počas štúdia v zahraničí pískal najvyššiu holandskú súťaž aj nadnárodnú BeNe ligu, pričom si získal rešpekt natoľko, že ho Holandský hokejový zväz vymenoval za predsedu Komisie pre fair-play. Aj v Rakúsku pôsobil v juniorskej a Alpskej lige.
Proces výberu mládežníckeho delegáta pre OSN na Slovensku organizuje každoročne Národný inštitút vzdelávania a mládeže (NIVAM). „Tento proces je v každej krajine rozdielny. U nás sa výzva otvára v priebehu apríla až mája. Kandidáti posielajú životopis, motivačný list, prípadne odpovedajú na esejistické otázky. Najlepší uchádzači postupujú na osobné pohovory pred komisiu, ktorá vyberie jedného delegáta s mandátom od 1. júla, ktorý trvá 2 roky,“ vysvetľuje Filip. Pre budúce ročníky sa zvažuje zavedenie video-otázok v prvom kole, aby sa preverilo reálne vystupovanie kandidátov a eliminovali podklady generované umelou inteligenciou.
Pozícia mládežníckeho delegáta je síce dobrovoľná a neplatená, no otvára dvere k cenným kontaktom a skúsenostiam. Prvý rok mandátu sa delegát venuje osvete o medzinárodných vzťahoch na Slovensku, navštevuje školy, diskusie a mládežnícke centrá. Druhý rok predstavuje vrchol misie – reprezentáciu Slovenska na medzinárodných fórach, vrátane Viedne, klimatických konferencií a priamo v sídle OSN v New Yorku.
Filip opisuje svoje skúsenosti z New Yorku: „Na jednej strane je New York pre každého šok – mrakodrapy a obrovské tempo mesta. Priamo práca na pôde OSN pre mňa až taký šok nebola, keďže som už mal dostatočné skúsenosti s podobnými formátmi na európskej úrovni.“ Zdôrazňuje, že zodpovednosť za zastupovanie občanov domova eliminuje akúkoľvek nervozitu. Túto pripravenosť ocenil aj pri striktných pravidlách Valného zhromaždenia OSN, kde má každý rečník presne vymedzený čas. „Máš pred sebou mikrofón, vyhlásia tvoje meno a krajinu, a máš svoj presne vyhradený čas. Po dvoch, či troch minútach ti mikrofón automaticky vypnú a nikoho nezaujíma, či si svoj prejav dokončil, alebo nie,“ spomína na vystúpenia v Hospodárskej a sociálnej rade, kde hovoril o umelej inteligencii v školstve a participácii mladých.
Výzvy mládeže na Slovensku a vo svete
Diskusie s delegátmi z rôznych kútov sveta odhaľujú značné rozdiely v prioritách. Kým v Európe sa rieši duševné zdravie, rodová rovnosť, neistota z budúcnosti a vplyv umelej inteligencie, v iných regiónoch sveta môžu byť priority odlišné: od prístupu k pitnej vode a dostatočnej zdravotnej starostlivosti až po znižovanie chudoby a hladu.
Na Slovensku podľa Filipa mládeži chýba jasné smerovanie spoločnosti a prevláda pocit, že nemôžu nič ovplyvniť. „Rozhoduje sa o nich, ale bez nich,“ hovorí delegát. Preto kladie veľký dôraz na participáciu mládeže – reálne zapájanie mladých do tvorby verejných politík. Podľa neho nejde len o prázdny pojem, ale o to, aby študenti mali miesto pri stole, keď sa rokuje o ich budúcnosti. „Navyše, často počúvame, že mládež je budúcnosť. To nie je úplná pravda. My sme tu už teraz, a preto sa musí s nami počítať v súčasnosti,“ dodáva.
Kľúčovým problémom je nedostatočná informovanosť o možnostiach participácie. Filip ako príklad dobrej praxe spomína vznik študentských a mládežníckych parlamentov na úrovni obcí, miest a regiónov. „To sú presne tie platformy, kde si stredoškolák prvýkrát vyskúša, aké to je presadiť reálnu zmenu vo svojom okolí,“ tvrdí. Riešenie vidí vo včasnejšej výchove k aktívnemu občianstvu, už na základných a stredných školách. „Potrebujeme mladým dať reálnu zodpovednosť aj konkrétne nástroje. Keď človek na vlastnej koži zažije, že jeho nápad na úpravu verejného priestoru alebo školského systému nezapadol prachom, stratí pocit bezmocnosti a začne sa o svoje okolie zaujímať prirodzene,“ uzatvára Filip Lepieš.
Zdroj: Refresher.sk
